Trail z White River Beach do rokliny Avakas

Počas veľkonočných sviatkov sme sa vybrali na predĺžený víkend na zapadnú časť ostrova na Paphos. Okrem nasávania sviatočnej atmosféry sme využili čas samozrejme aj na našu najobľúbenejšiu činnosť , čo je spoznávanie ostrova. Obdobie Marec až Apríl je práve na to ideálne. Zrážky sú už naozaj len zriedka a čo je hlavné, teploty sú veľmi príjemné aj na turistiku. Aj keď turistikou v pravom slova zmysle by sme to nenazvali. Ďalšou výhodou týchto mesiacov je, že ostrov ešte nieje moc zaplnený turistami. Táto trojkombinácia bola tým pádom pre nás ideálna a vydali sme sa do rokliny Avakas.

Po skorých raňajkách sme sa autom presunuli severozápadne od Paphosu na parkovisko pri pláži White River. Pôvodne sme si mysleli, že sa autom dostaneme ďalej, ale našťastie pre nás, opravovali cestu, ktorá vedie k rokline Avakas. Bez tejto šťastnej náhody by sme si urcite nevšimli túto krásnu a jedinečnú pláž. Z parkoviska sme vyrazili okolo siedmej a nechceli sme hneď po začiatku chôdze stáť, tak sme sa rozhodli, že sa na pláži zastavíme po ceste späť. Chceli sme v rokline byť prví a hlavne sami, aby sme vedeli čo to pofotiť bez turistov. Vedeli sme že k rokline, je to zhruba 3,5 km. My sme rýchlo chodci obaja, teda hlavne Ľubka. Veľmi príjemnou štrkovou cestou s malým prevýšením sme sa dosť rýchlo bližili k rokline, prechádzali sme okolo Cyperského salaša s kozami, kde je možnosť sa zastaviť a dať si čerstvý Halloumi. My sme však išli ďalej bez prestávky. Asi po dvoch kilometroch chôdze sme začuli výstrel zo zbrane. Zastali sme, chvíľu na seba pozerali, a pokračovali ďalej. Asi po dvesto metroch ďalší výstrel a ten už znel bližšie. Opäť sme zastali, a po chvíli sme znovu kráčali ďalej. Vedeli sme že miestni sú vášnivý poľovníci, aj keď okrem prepelíc tu na lov nič nieje, tak sme teda pokračovali a ďalšie výstreli sme už ani nevnímali. Našťastie to bolo v pohode a žiadna zblúdená strela nás netrafila.

Asi po 45 minútach sme konečne prišli na miesto, odkiaľ už vedie úzka cesta do rokliny. Tam nás však čakalo nemilé prekvapenia. Na ceste bola rampa a tam dva oznamy. Jeden o vstupe na vlastné nebezpečenstvo a na druhom ozname bol kompletný zákaz vstupu do rokliny. Ostali sme trochu sklamaní, ale neodradilo nás to, podliezli sme rampu s tabuľami a vydali sa ďalej. Urobili sme nakoniec dobre, to vysvetlíme neskôr.

Podliezli sme teda rampu, prekonali malý potôčik a úzkou cestičkou lemovanou rozmanitou faunou sme sa blížili rokline. Miestami cestičky vyzerali ako z Jaksonovho Pána prsteňov. Išli sme popri potoku, ktorý bol pre tisíc rokmi rieka a práve tá svojim tokom vytvorila tento prírodný úkaz. Časom rieka vyschla a ostal už iba spomínaný potôčik. Tým sa roklina stala dostupnou na pešo.

Postupovali sme ďalej a vzdialenosti medzi kamennými stenami boli čoraz bližšie až nakoniec vytvorili len úzku chodbu. Chodbu, kde nám nad hlavami vyseli kamenné masy. Bolo to desivé a očarujúce zároveň. Mali sme naozaj šťastie a tak ako sme aj plánovali, boli sme v rokline úplne sami. Vytiahli sme teda foťáky, čítaj mobily a fotili sme a fotili. V rokline sme sa zdržali zhruba pol hodinku a vydali sa naspäť k autu. Ako sme sa približovali cestou späť k rampe, tak sme počuli zvuky auta. Opäť sme podliezli rampu a uvideli ako naozaj prichádza auto. Bol to Jeep so strážcami parku. Už sme hľadali milión výhovoriek a ospravedlnení, ale našťastie si nás ani nevšimli. Fúúúúú to bol úľava. Sadli sme si teda na chvíľku do altánku, ktorý je pred rampou. Po chvíli sme začuli ľudské hlasy a uvideli sme skupinu troch dievčat, ktoré sa s chichotom dostali až ku nám. Predstavte si aký je ten svet malý boli to Češky. Chvíľu sme sa rozprávali a upozornili ich, že sú tu strážcovia parku a nech si dajú pozor, keďže vstup do rokliny je zakázaný, teda tak je napísané na tabuly. Asi sme sa zohrávali dosť nahlas, lebo vtedy si nás už začali všímať aj strážcovia. Baby z Čiech sa teda išli presvedčiť a na vlastné oči a prečítať si oznam na tabuľke. V tom na nich začal kričať jeden zo strážcov a ukazoval im nech idú, že tabuľka neplatí. Cyprečania neostali týmto gestom nič dlžní svojim životným postojom Siga – Siga. Rozlúčili sme sa s babami a zaželali im príjemnú dovolenku. Vyrazili sme teda späť k autu s konštatovaním, že sme dobre urobili, že sme rampu podliezli a išli do rokliny aj napriek tabuľke, ktorá nakoniec vôbec neplatí.

Cesta späť nám trvala trošku kratšie a bola už bez vyśtrelov. Urobili sme naozaj dobre, že sme si privstali, lebo oproti nám sa už začali rútiť do rokliny Safari Jeepy s turistami. Dokopy sme ich narátali osemnásť.

Pred koncom sme sa ešte zastavili na pláži. Do vody sme však nešli, iba si trošku posedeli, pofotili a polietali s dronom. Po asi ďalšej pól hodinke, veľmi máličko unavení sadáme do auta a pokračuje ďalej, tentokrát na Lara Beach, ale o tom až nabudúce.